Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Poviedka o PRAPORCI

KRAKOREC-je- PRAPOREC-je-KRAKOREC

                                                         963m n/m

 

 

    Macej,chlop z Krakovca sa ticho dbajúc šmýkal dolu do doliny popri Slanom jarku. V hustej jelšine nad Rudlovom naň čakali

jeho verní pajtaši , noční živani.

Sedeli na brezových klátoch vôkol kamenného stola, chlípkali z brezových

zvitkov zmajstrovaných čaší trpké víno z kožeho dristu, z čiernych bobúľ

pichľavého kra húževnatej trnky.

"Chlípete,chlípete ?", ohlásil sa Macej.

"Okoštuj,"ponúkal ho počestný krajčír Gerok Šijak ,"žena mi , reku, na vašu

nočnú valnú hromadu..." -Che,che,che-, zrehotala sa partia srdečným

chechotom.

"A teraz jeden po jednom začnite meldovať, čo za novoty bijú do očí v

okolici grófa Miházyho , tak teda hutorce, hovorte," zhučal chlop z

Krakorca hlasiskom nestrpiacim odpor.

"Ja," začal Jakab Psiar ," richtujem jeho psy na zimušnú panskú poľovačku.

Vypiloval som šperhak,pakľúč od grófovej zemnokamennej kasy v slepom

ryolitovom obloku."

"Ak ten šperhak do božieho narodenia zapotrošíš ,stratíš verný Jakab  svoje

statočné sumene," zhundral Macej.

"Lojzo Šekeroš,rečuj."vyzval ho chlop z Krakorca.

"Pečujem o Miházyho armacimru", rozhovoril sa Šekeroš, " ak nastane šalená

chvíľa ,karabíny,paloše,šable či halapartne budú trímať ruky našincov."

"A čo puškový prášok ?",vyzvedal Macej.

" I ten zabešteľujem."

"Šijem buty,čižmy do snehu a mrazu ," povedá šuster Antol,"skurky,kožky na

tenké remence chi,chi," vychichtával sa, "na pána grófove ruky rendešne sa

zamotajú."

"Ty Gerok Šijak,pánsky krajčír, okrem koštovania vína z kožeho dristu, čo

ty nám melduješ ?", s posmešnícko láskavou grimasou posmelil Mačej krajčíra.

"Ta ja mu šijem práve terazučka zimušnú pelerínu zo zajačiny," hrdil sa

krajčír Gerok," zmeral som jeho vysokosť i hrúbku, aby sme ho mohli

vtrepať,keď začujeme vôľu najvyššieho, do jelšinovej truny,truhly."

Bajtoš,pastier statku vyjavil,že jelšinová truna je už zatajená v ovčinci

pod tohoročnou žitnou slamou.

                                                  ------

Krakorec,hora medzi Ivanovým a Šimonovým vrchom

severovýchodného smeru Slaných vrchov , pri kamenných bratoch ukrýval

živana Maceja, chlopa hľadaného sídelnou stolicou. Jeho kamenná chyža

,krytá skalnou partiou na večnosť nehybných brál z hlbín matky Zeme z

nepredstaviteľne pradávnych čias, cudziemu oku bola nezbadateľná.

                           Na zlapanie chlopa z Krakorca panským silám

chybovalo birovanie. Gróf Miházy z kúrie v podhorí sa usiloval o

ostražitosť bez konca dňom i nocou. Až raz...

Mnohí z panskej čeliadky s modrou krvou obiedili svoje zlaté dukáty,

nahanobené bez hanby z ťažkého robotovania poddanstva,pretože Macej z nich

so svojimi pajtašmi  umne a šikovne , bez násilia vytriasol a mozoľnaté

dukáty vrátil bedárom.

Okrem Macejovej, tváre jeho druhov nikto nikdy nevidel Vždy mali širáky

nacapené hlboko nad oči.Keby len panstvo tušilo, že sú to...

Lup šľachetných kradošov utajovali kamenné pukliny Krakorca, tejto

krásnotajomnej hory.O polnoci božieho narodenia do trúbeľok z jelšovej kôry

vsypli za hrsť zlatiakov, v skrytosti ich pokladali predo dvercia

chudobných chýž v blízkych podhorských valalov.

                                                   ------

"Jakab,psy si vydrezíroval ?", v otvorenom okne panského salóna sa ukázal

Miházy.

"Hej,hej vaša milosť, no pred lovom ich treba po celom dni držať od

žranice,"radil Psiar.

"Nepoučuj gadžu pána !",hrubo sa oprel do Jakaba,"pošli do armacimry Lojza

Šekeroša."

Gerok Šijak sa zaprisahal na svoju robotu, vraj takúto zimušnú pelerínu v

okolici nik z pánstva nemá, iba on, milostivý pán sa ňou bude pýšiť.

Majordóm kúrie Kornélius predložil grófovi na dlhom skrútenom papierovom

kotúči zoznam propriet do izieb hostí, jedivové menu na šesť dní , k

stolovaniu najlepšie pitie...

"Dobre,fajne Kornélius, len aby to takto narichtované bolo na čas k

pohotovosti",

ustarostene sfučal tučnotou gróf,"už minulo dni neúrekom po strasení

stromového lístia, zima priskočí na raz dva, možno aj v prvý deň mesiaca

božieho narodenia , s ním i poľovačka pre vzácnych hostí ."

"Vaša milosť, všetko je pevne v mojich rukách",prehlásil na smiešnosť sveta

starý,chorľavý dobráčisko," budete pyšný na vaše poľovné dni, o ktorých sa

neprestane hovoriť nielen v okolici,ale i v ďalekom svete ešte dlho

predlho..."

A Kornélius ani netušil že bude mať - pravdu pravdúcu...

                                             ------

Posledný listopadový deň sa Macej s druhmi stretol na súmračnej valnej

hromade medzi hustou jelšinou nad Rudlovom pri vínku z kožeho dristu od

krajčírovej právoplatne  sprisahanej. Chlad im zaháňalo nielen trpké víno,

ale i žiar veľkej pahreby okrúhleho ohniska, nad ktorým Bajtoš ražňeň s

baranom otáčal.

"Každý zná, čoho sa po polnoci lapí. Bajtoš,ty budeš vartovať na dvorovej

lipe, ja zas trímať liace páru grošákov s doskovým vozom. Načim sa duškom

obracať, nikoho nesmie kohút okikiríkať ! Jakab, neopomni na panské psy !

Sám si ich vydrezíroval, šakhej ? Gróf,jeho hostia po hodovaní so súdmi

predpoľovačkového ostrého vína tvrdo chrápu, služobníctvo tiež a Jakabove

psiská zmôže únava z prekrmenia. Zajtra sa poberú na slávnu poľovačku. Po

nej,večer má byť v kúrii bašavel s hostinou.

Nechame ich obžierať sa ?", so šašovským hnevom zvolal Macej.

-Verabože nie !-zrúkli všetci pre jedného.

                                Temno temnúca bezmesačná , mrazivá noc

posledného listopadu prijala do svojho živlu Macejových pajtášov. Jakab

Psiar odušu krmil psy a prikázal im bez štekania ležať v teplej psiarni.

Veľké potvory slastne chrneli sťa borsuk ,jazvec v nore cez zimu.

Potom sa vsúkal do kamenného podzemia pod psiarňou , odomkol grófsku,

oceľovými pásikmi okovanú drevenú kasnicu a do drelichového mecha vysypal

cvendžiace zlaté dukáty.

Lojzo Šekeroš z armacimry vynosil zbroj i vrecká s puškovým práškom s

nábitkom.Dovliekol to vo trikrát  v kostolnej tichosti pod hustú jedlinu do

utajeného doskového voza.

Šuster Antol v plátenej kapse ukrýval tenké remence, pririchtovaný nimi

zmotať hoci koho,kto by ich chcel...

Gerok a Bajtoš lifrovali z panskej kuchyne i kamením obloženej  komory

 všetko jedivo i so súdkami tokajského, schystané na popoľovačkové hody...

"Všetci ste pri voze ? Kráčajme nemo,ale bystro," šepotal Macej. Preplnený

voz kolomažou namazanými oskami kolies sa ticho pohol do tmy.

                                                 ------

Prvý deň mesiaca zimného slnovratu sa z nie akurát vydarenej poľovačky

vrátili uzimení hostia, mráz bol tuhý, k vlastným karabinám sa im rukavice

primrazovali. Vyrazili skoro ráno ešte za šera, bez raňajok,iba čo trúnok v

malých demižónoch vygrúlili , vraj proti zime.Všetci dychtili po Miházym

sľúbených skvelých hodovníckych zázrakoch.Vonku sa do nosa a uši zadrapoval

ostro štipľavý chlad,

načudo bez jedinej snehovej hviezdice.

"Vysoko vážení,ctení páni bratia , milostivé dámy, panie a slečny z našich rodov, sneh som che che che,"žoviálne sa uchechtol gróf, "vyhandľovať

 neubiroval, ani zver gadžovskí honci neznali pričarovať pred vaše

karabíny, no čochvíľu vám ponúknem také jedivo, aké ste ešte nikde a nikdy

neokoštovali !"

Potlesku nebolo konca, panstvo však nasucho, od hladu bez slín pregĺgalo,

gúľalo nedočkavými zrakmi na vysoké dvere , odkiaľ by mali vpochodovať

vytúžení nosiči úžasných dobrôt.

Cigánska kapela statočne fidlikala, až sa muzikantom z čiernych kečiek

parilo.

                     Konečne sa vysoké dvere otvorili a do hodovníckeho

salóna vkročil roztrasený Kornélius, majordóm kúrie. Gróf Miházy tušil,že

je plano, zle !

A bolo...

                                       ------

Do nového rána počalo snežiť. Chudobní valalskí z podhoria, ktorí si k

hadzine,hydine privstali, na prahoch dvier svojich chýž , prisámbožičku na

neuverenie,našli dužú kôpku poživne ,zabalenú vo sviežich zelených

kapustných listoch. Poživne, akú vo svojom ťažkom živote neokúsili a už

hádam ani neokoštujú.

Iba pred dverciami ledacej chajdy lenivého ožrana Kaza Rapavého sa nenašlo

nič. -Šak som zízal v noci z obločiny,žimota mi nedala oka zažmúriť, -

výhražne zasyčal Kazo do ľadovostuhnutej kutice,-zbačel som Maceja, chlopa

z Krakorca, živana jedného...-

A napoludnie bežal do kúrie s novinou.

                                                ------

Odporne holú hanbu a trpkokyslé poníženie v okolici nepridlávilo nejaké

panstvo tak, ako panstvo grófa Miházyho. Bohato pripravená kuchyňa s

kamennou komorou vyrabovaná , armacimra prázdna, okovaná truhlica necvendží

zlatými dukátmi.Hostia zdúchli z kúrie hladní,smädní...

Gróf penil zúrivosťou.

"Kornélius",zvrieskol zjedovaný na majordóma, "nech kočiš Ondek zapriaha

grošáky do parádnych saní , hneď a teraz !"

                            Na magistráte sídelného mesta s energickou

bezočivosťou žiadal pridať drábov, treba lapiť smrtkového živana Maceja,

chlopa z Krakorca.

                                               ------

                             V hustej jelšine nad Rudlovom sa radil Macej s

pajtašami o dňoch, čo na nich doľahnú.

"Celú zimu budeme od seba. Každý dostal rovný diel z panských dukátov, sami

ste ich taľovali. Jakab, robotuj s grófskymi psami tak, ako to vždy deň čo

deň činíš. Merkuj, aby si sa neodtajnil.

Bajtoš,hoviadka za to nemôžu,že ich pán je zdutý, nemilosrdný milostivý

šľachtic.  Staraj sa o ne s dobrotou. Ostatní, Lojzo,Antol a Gerok, chopte

sa svojho remesla, ste statoční valalskí majstri .

Stretneme sa na Krakorci deň pred božím narodením, načim plniť trúbeľky z

kôry jelše zlatými dukátmi."

                                              ------

Jarné slnko lízalo sneh, horu zadúšala vôňa fialiek a konvaliniek. Pod

kúriou grófa Miházyho sa utáborila mrákava drábov.

"Vaša milosť, kaprál Facko,"hlásil sa v hauptaku, v pozore salutujúci dráb

drábov, "zajtra zrána vykročíme za Macejom na Krakorec".

"Tento môj rodinný praporec s okrúhlym, hľaďte tu, erbom, znakom to

vznešeného rodu nášho, na najvyššom mieste Krakorca vztýčte na znak môjho

víťazstva  nad bitanským živanom",zadúšal sa pýchou Miházy.

V druhé ráno kaprál Facko tuho zavelil : "Krokom krok napred." A panská

pomsta hurtom vykročila.

Karabíny,šable,železné pracky na trakoch,opaskoch ozbrojencov rinkotali,

cinkali doďaleka nedobrým zvukom , cudzím horskému svetu.

Obkľúčili sa okolo vrchu, vzdychajúc, fučiac od námahy v potu tváre liezlo

drábstvo ako veľké zlé mravce dohora. Nikoho a nič tam nenašli. Iba skaly,

skalky,kamene.

                     "Tuhľa hore zrichtujeme praporec milostivého pána

grófa", rozkázal kaprál Facko.

Piati s krátkymi šabľami vyliezli na najvyšší smrek, hrdiaci sa na čube

hory. Remencami zuzlili na jeho vrcholci grófsky praporec s okrúhlym

šľachtickým erbom v jeho strede.Zostupujúc,ostrými šabľami poobtínali

haluzie smreka dohola. Vietor sa oprel do praporca, ten trepotajúc sa v

jeho prudkých dychoch vyvolal u oddychujúcich drábov nadšené trieskanie

šabľou o šabľu, až sa medzi nimi iskrilo .

                                             ------

Iba tri dni sa vietor srdil na praporec s pyšným šľachtickým erbom.

Milosťpán Miházy s drábskou suitou kypiac nedočkavosťou, dal sa kočom

odviezť pod Krakorec, aby sa pokochal nepochybne úžasným pohľadom na jeho

trepotajúci sa praporec s rodinným erbom  vysoko nad krajinou...

Chvejúcemu sa praporcu v nebadateľnom mľandravom vánku chýbal erb ! Znak

grófskej vznešenosti  modrej krvi. Na jeho mieste obačil odporne vypálenú,

škarede sa škeriacu dieru !

Ktože to len mohol ..?

Kaprál Facko zdrveného grófa duškom kriesil tuhou slivovicou.

                                            ------

Na tomto krásnotajomnom vrchu sa dlho predlho trepotal rozfranforcovaný

praporec. Časom sa na Krakorec zapomlo,zabudlo,ostal iba Praporec, kopec

medzi Šimonovým a Ivanovým vrchom.

                                            ------

Po smrti Miházyho ,umrel bez potomstva,jeho kúriu, kde vraj po nociach sám

gróf mátal,dohrýzol čas v ruinu, už takmer splývajúcu s okolitou divokou

flórou .

                      Maceja panská svorka drábov nikdy nelapila. Kto

vie,kde doputoval za slobodou žitia.

                      Jeho druhovia, Jakab,Lojzo, Antol,Gerok i Bajtoš po

večeroch vnúčatám zaiste rozprávali pripovidky,neuveriteľné príhody s

Macejom, chlopom z Krakorca.. Krakorec ? Nuž viete moje malé slniečka, to

je hen, tamto hore ten, čo ho teraz nazývame Praporec.

                       Ožrana, lenivého Kaza uhryzla vretenica. Biedne

zahynul na slnečnej stráni, pojedal tam skoré,takmer ešte zelené,nezrelé

maliny.

                       Kaprál Facko zbehol z panských služieb. Povrávalo

sa,že z Praporca chodieval zbíjať medzi nenásytnú šľachtu.

                       Kočiš Ondek z kúrie odišiel. Vykšeftáril s cigánom

Baltazárom pár koní s vozom. Furmančil so soľou zo soľnobanských komôr, až

do sídelných miest v polnočných ďalekých zemiach.

                       Majordóma Kornéliusa na máry zrazila ťažká choroba.

Uložili ho do hrobovej kamennej kazety pod Spálenú horu v deň letného

slnovratu.

                                                   ------

...a Praporec či Krakorec ,bájoslovný vrch sa nezničiteľne hrdí nad svojou

krajinou, ktorá  dokáže fatálne meniť charakter ľudskej komunity podľa

človekom nikdy nepoznateľnými zákonmi, zákonmi pominuteľnosti žitia ...

 

 

 

 

impulz:Ján Ducár                                      napísal:Martin Gabáni

 

 

zdroj:štyri kusé vety od bačika Joža (72-75 rokov) ,hubára z Rudlova.

Spoločné sedenie nad Hliňanskou jelšinou, koniec septembra 1965.

 

 

 

 

 

 

 

 
Reklama